Avšak uplynulo 25 rokov od uvedenia tohto hitu, a úsmev sa z tvárí našich sestričiek akosi vytratil. Nie preto, že by ich už nebavilo liečiť nás alebo sa nevedeli smiať. Trápi ich, že politici na dôležitú úlohu sestričiek v zdravotníctve za tieto roky úplne zabudli.
A nezabudli len na ne. Zlé podmienky trápia celé zdravotníctvo, a to, čo teraz sledujeme v médiách, je len špička ľadovca, ktorá ukazuje jeho katastrofálny stav. Za 25 rokov sa situácia každý rok len zhoršuje a nevyzerá to, že by mala nastať zmena. Dôkazom je aj schválený návrh budúcoročného rozpočtu, o ktorom som už písala, a ktorý len predlžuje dlhotrvajúcu agóniu.
Na jednej strane musím priznať, že sestričky chápem a podporujem ich. Na druhej strane sa však bojím. Pýtate sa čoho? Myslím na nás pacientov, ktorí sme sa stali kvázi rukojemníkmi, tohto katastrofálneho stavu. Ohrozené je pritom to najdôležitejšie, čo máme, naše zdravie. Kým doktori, sestričky aj zdravotníci sa môžu rozhodnúť, že kašlú na to a skončia, pacienti si to dovoliť nemôžu. Oni potrebujú liečbu a starostlivosť. Oni odísť nemôžu. Choroba si nevyberá, kedy príjde. Preto sa bojím krízového stavu, ktorý nám hrozí. Už v minulosti sme sa presvedčili, že odkladanie liečby, či operácií, môže byť životu nebezpečné. Preto verím, že tak ďaleko ani jedna strana nezájde a problém sa podarí rýchlo vyriešiť.
Aj napriek tomu, že zobrali pacientov za rukojemníkov, nesmieme sa na sestričky hnevať. Zjavne už nevideli iné riešenie, zjavne im už došla s politikmi trpezlivosť. A ja sa im veru nečudujem. Ich zodpovednosť je veľká, práca náročná a ohodnotenie často žalostné. Niekde v kútiku duše dúfam, že ich zúfalý krok možno pomôže naštartovať záujem o zdravotníctvo a ľady sa konečne pohnú k lepšiemu. Niekedy si tak predstavujem, ako by to vyzeralo, keby pri politikoch platili slová tejto populárnej zdravotníckej pesničky – „S úsmevom, bez rečí, za pár dní vyrieši“ - to by sme mali na Slovensku zdravotníctvo lepšie ako vo Švajčiarsku.